Zmätok v srdci

1. ukážka

„Čo sa stalo?“ pretisla cez zmrznuté pery. Necítila si telo. Za tú chvíľu, čo bola mimo, načisto skrehla. Oziabali ju nohy, necítila si prsty na rukách, zima jej bola i pod hrubým kabátom. Mala pocit, že na tvári má natiahnutú masku z ľadu, chladivú, pichľavú, tvrdú.

     „Nič vážne, len si na chvíľu stratila vedomie. Edo ťa včas zachytil. Neboj, bábätku sa určite nič nestalo,“ Timea sa ponáhľala švagrinú upokojiť. Lujzin hlas trasúci sa od zimy  si vysvetlila ako strach z toho, že neplánovanou slabosťou ohrozila dieťa.

     Do Lujzy akoby štuchol. Až jej slová ju úplne prebrali k vedomiu. Inštinktívne si položila obe dlane na brucho. Najradšej by okríkla smútočný dav, nech všetci zmĺknu, nech nepočuť náreky. Práve teraz potrebuje ticho, sústrediť sa. Nevyhnutne potrebuje zistiť, či maličkému neublížila. Dlaňami si ohmatávala bruško. Uvedomovala si, že vitalitu malého nemôže odmeriavať energickými kopancami. V šiestom mesiaci sa jej začalo bruško len  jemne vlniť, pohyby dieťaťa cítila zriedkakedy a aj to len ako šteklivý záchvev. V tomto okamihu by bola vďačná aj za to nepatrné ťuknutie malou pästičkou do jej brucha. Dieťatko, napojené na jej pocity, túžby, želania, odpovedalo na matkinu neistotu a strach takmer nepostrehnuteľným pohybom. Z Lujzy razom spadli okovy strachu.

     „Pomôž mi vstať, prosím ťa!“ požiadala Timeu. Nebola si istá, či slabosť úplne prešla.

     „Ešte chvíľku si poseď, Lujza. Vyčkaj, kým sa úplne pozbieraš,“ radila jej Timea. Akoby hovorila po španielsky. Lujza sa zakvačila do jej ramena a pomaličky sa postavila. Svet sa s ňou nerozkrútil, neoblial ju pot. Posmelená týmto úspechom, pretlačila sa späť k Filipovmu hrobu. Obrad sa už skončil. Obďaleč zahliadla farára, ako sa rozpráva s Augustou Holanovou. Aj smútiaci sa preriedili. Pri hrobe ostali len tí, ktorí prijali pozvanie na kar. O kopu hliny, ktorou čoskoro zahádžu truhlu, sa opieralo neuveriteľné množstvo vencov a kytíc. Ľudia spomínali, sľubovali, že nezabudnú. Inak smutné miesto na chvíľku ožilo pestrými farbami kvetov. Lujzin zrak pritiahli zlaté písmená prilepené na jednoduchom drevenom kríži. Filipovo meno sa odteraz bude skvieť už len na doske kríža.

2. ukážka

S myšlienkami na nový byt zatlačila na prízemí dvere výťahu. Otvorili sa ľahko, bez vrzgotu, nenarušili Lujzine myšlienky. Vystúpila... a takmer sa zrazila s mužom, ktorý zbehol dole schodmi a mal namierené k východu.

     „Prepáčte...“ ozvalo sa dvojhlasne.

     Lujza sa stiahla kúsok späť. Predpokladala, že muž výťah obehne a bude pokračovať vo svojom bezhlavom úteku von z bytovky. Nestalo sa tak. Zrazu pridŕžal dvere a naznačil, že jej dáva prednosť.

     „Nerobte si starosti.“

     „Však si ani nerobím. Ale vy máte priepustku,“ zažartoval.

     Úsmev v jeho hlase vyčaril úsmev aj na Lujzinej tvári. Páčilo sa jej, ako pohotovo odpovedal. Odstúpil, aby mohla prejsť. Keď vošiel do svetla silnej žiarivky, odhalila sa jej známa tvár. Spoznávala hranatú bradu, širšie pery i ryšavé vlasy. Neciv na neho! prikázala si, keď sa prichytila, ako na neho ukradomky pozerá.   

     „Aj ja vás rád vidím,“ nadviazal na jej prekvapený pohľad. Ani on ju tu nečakal.

     „Bývate tu?“

     Zvláštne, vôbec nepovažovala jeho otázku za príliš odvážnu.

     „Zatiaľ nie. Ale budem.“ Nevidela dôvod, prečo to pred ním tajiť.  „Teda budeme susedia,“ skonštatovala jednoducho.

     „Žiaľ nie, býva tu moja... exmanželka a môj... syn.“ Dve krátke zaváhania jej napovedali, že ide o citlivú tému.

     „Aha.“ Nevedela, čo povedať.

     Prezeral si ju. Cítila, ako ju skúma, centimeter za centimetrom. Pod jeho pohľadom jej tŕplo telo, chvela sa, po chrbte jej prebehli zabudnuté zimomriavky. Podobný pocit nezažila už niekoľko rokov. Intímne známe preskočenie iskry, ktoré rozohrieva vzduch medzi dvoma neznámymi.

     Je pekná, veľmi pekná. pomyslel si. Hoci pôsobila unavene, o čom hovorili aj kruhy pod očami a ospalé oči,  jej tvár bola nevinne nádherná. Tvár malého dievčaťa s nezbednými pehami na nose, tehotnosťou zjemnené líčka a únavou pootvorené pery v ňom prebúdzali zvláštne pocity. Stretol ju dva razy a dva razy mala v dlhých čiernych vlasoch uviazanú bielu čelenku. Dotvorila tak dokonalú krásu, prirodzenú, nevinnú. Zrejme si to ani neuvedomuje.

     Pokarhal sa za svoje myšlienky. Je rozcitlivený. Dárius dnes zvládal jeho odchod horšie ako zvyčajne. Slzy a smútok v uplakaných očkách zanechali na Adriánovi stopy. Preto teraz reaguje na neznámu ženu, hoci veľmi peknú, tak intenzívne, vníma jej krásu, nežnosť.

     Uvedomil si, že jej stav posilňuje jej príťažlivosť. Nikdy si nemyslel, že by tehotná žena mohla na neho takto zapôsobiť. Tehotné ženy boli pre Adriána Chyla odjakživa posvätné, nedosiahnuteľné. Neteší ho, že táto mení jeho zabehané pravidlá.

3. ukážka

„Ako si to predstavujete?“ vypočula nakoniec svoj rozum, ktorý márne hľadal vysvetlenie z právnického hľadiska. Nie je predsa možné, aby matkám bezdôvodne brali ich deti, aby tak urobili starí rodičia a aby to právne prešlo.  Žijeme predsa na Slovensku, nie v jednej z tých zaostalých krajín ďalekého východu.

     „Jednoducho. Všetko je dohodnuté. Náš právnik pripravil všetky dokumenty. Ty mi podpíšeš súhlas. Právne ťa zbavíme rodičovských práv pre neschopnosť byť matkou a zabezpečiť dieťaťu kvalitné podmienky na život. My sa ako starí rodičia staneme jej poručníkmi. Všetky náklady hradíme my. Teba to bude stáť len niekoľko podpisov a mlčanie.“ Augusta celú záležitosť vysvetľovala spôsobom, akoby hovorila o dovolenke v Tunise. Netriasol sa jej hlas, nekoktala, nezapochybovala. Všetko má dokonale premyslené, dokonca má i právnika, ktorý je ochotný pridať sa k nej. Lujza by rada vedela, koľko si za svoju službičku zapýtal.

     „Prečo? Prečo to chcete tak?“

     „Ale Lujza, priznajme si, že bez nášho Filipka si nikto. Obyčajná učiteľka, navyše teraz žijúca z materskej a priživujúca sa na jeho smrti.“ Prvé zahabkanie pri spomienke na syna. „Tento byt nie je nič moc. Čo chceš dať Maríne? Čo jej môžeš dať? Chudobu? Aké vzdelanie jej dokážeš zabezpečiť?  Nemáš na to. Som si istá, že i Filip by to tak chcel.“

     Lujze sa obracal žalúdok. Počúvala svokru, pričom musela predýchať každé jej slovo.

     „Filip?“

     „Áno. Môj Filipko. Určite by to tak chcel. Je to predsa jeho dieťa. Nie je to síce syn...“ svojím tónom práve teraz obvinila Lujzu z neschopnosti porodiť syna.

     Nežijeme náhodou v dvadsiatom prvom storočí, keď sa už dávno akceptuje zistenie, že pohlavie dieťaťa určuje otec?

     „Tak či tak, je to jeho dcéra a my sme jej starí rodičia. Mala by žiť s nami. Keď nad tým pouvažuješ, i tebe sa uľaví.“

     Koľko by dostala za napadnutie šibnutej stareny? Rok? Päť? Možno by jej za to poďakovali.

     Stálo ju veľa síl nevybuchnúť, nevypustiť zo svojho vnútra šelmu, ktorá by si útokom na Augustu dokonale uľavila. Nestojí jej za to.

     „Samozrejme, neobídeš skrátka.“

4. ukážka

     „Chýbate mi.“

     Dve slová - a majú viac sily ako všetky dnes povedané. Adrián sa otvoril a vyzeralo to, že konečne pristúpia k vzájomným citom, k ich vzťahu. Vnútro sa jej roztriaslo od očakávania.

     „Je to ťažké,“ pokračoval, prezerajúc si zopäté dlane položené na stole. „Všetko je to ťažké. Rád by som Barbore pomohol viac, no neviem ako. Ostávajú ešte štyri týždne. Verím tomu, že sa z tej depresie dostane. Ale je to namáhavé sledovať ju...“ Jeho srdce sa opäť uzavrelo, uzamkol miestnosť s citmi a myšlienkami patriacimi Lujze, otvoril tú, kde uprostred stojí obraz Barbory.

     Lujze sa oči zaliali slzami. Márne si nahovárala, že konečne nadišiel čas, kedy preberú svoj vzťah. Adrián nemyslí na nič a na nikoho iného okrem Barbory. Stráca ho. Čoraz viac tomu verila...

     „Aby som nezabudol, pozdravuje ťa...“

     Lujza sa opäť prinútila vydržať.

     „Aj ty ho potom pozdrav odo mňa.“ Mylne pochopila, že jej Adrián odovzdáva pozdrav od Dáriusa.

     „Koho? Myslíš Dáriusa? Aha! Ale ja som hovoril o Barbore. Tá ťa dala pozdravovať. Prízvukovala mi to celé popoludnie, len aby som na to nezabudol. Rada by prišla sama, ale ešte s tým musí počkať. Aj za bytom sa jej cnie. By si neverila...“ zasmial sa. Pozrel na Lujzu, akoby očakával, že i ona sa na tom rovnako pobaví. „Niekedy nehovoríme o ničom inom...“

     „Tak už dosť! Dosť!“ vykríkla Lujza. Ak mu dovolí pokračovať, zadusí ju všetkými tými rečami o bývalej manželke, o žene, s ktorou je takmer dva roky rozvedený, o žene, ktorá sa vmiešala do jeho života, do ich vzťahu, medzi nich.

     „Lujza?“ Adrián sa postavil. Pristúpil k nej. Z jeho pohybov vyčítala, že sa ju chystá objať.

     „Nie! Adrián, nerob to. Mal by si odísť.“

     „Odísť? Prišiel som za tebou, lebo som ťa chcel vidieť, porozprávať sa, byť s tebou - a ty ma vyháňaš?“ nechápal. Ruky mu klesli vedľa tela a s výrazom zbitého psa čakal na vysvetlenie.

     Obišla ho a postavila sa chrbtom k oknu. Teraz nemôže cúvnuť. Buď sa Adrián spamätá a uvedomí si svoje pomýlené správanie, alebo je dnešný večer večerom konca jedného vzťahu.

     „Nevyháňam ťa. Ale nevládzem viac počúvať o Barbore. Hovoríš, že si sa prišiel porozprávať, byť so mnou... a zatiaľ hovoríš stále len o nej.“

     „Neviem, čo na to povedať...“

     „Veď práve, to je ten problém. Nevieš, čo chceš, koho chceš. Ale ja nemienim hrať druhé husle, byť priateľkou na telefóne. Musíš sa rozhodnúť. Ujasniť si, čo vlastne chceš.“

     „Asi máš pravdu. Pôjdem.“

     Ubolene ju pohladkal pohľadom a odišiel.

     Len čo zapadol zámok vo dverách, rozplakala sa. Zaplavila ju bolesť, strach, pocit straty. Klesla na stoličku. Plakala. Nebránila sa plaču. Nesnažila sa ho za každú cenu udusiť v sebe.