Budem tvojimi očami

1. ukážka

Možno keby tak nemyslela na Daniela, možno keby sa nedala očariť jeho obrazom, ktorý jej vyskočil zo spomienok za viečkami, možno by dávala väčší pozor a nevrazila by do drevenej stoličky šikovne nastraženej rovno za dverami. Palica síce ťukla o niečo, no Elena zabudla vybočiť z cesty. Kolenami vrazila do stoličky a palica jej vypadla z ruky. Zľakla sa, rukami sa ponorila do tmavého prázdna pred sebou, a keďže nenašla nijaký oporný bod, v predklone padala cez stoličku, zvalila ju, aby na nej potom bolestivo pristála. Zošuchla sa zo stoličky, doudieraná, a zostala sedieť na zemi. Čakala, kedy sa ukáže jej sestra. Hlučný lomoz, ktorý sprevádzal jej pád, je dostatočne silný dôvod, aby sa Henrieta napriek vlastnej sťaženej pohyblivosti unúvala do predsiene. Elena začula praskanie staručkého gauča v obývačke, rozoznala Henrietine kroky, začula ešte niečo... niečo, čo znelo ako škodoradostný smiech. To sa jej určite iba zdalo!

     „No, samozrejme. Na čo si zase myslela?“ ozvala sa sestra s neodmysliteľnou palicou v ruke – akurát, že jej palica s vyrezávanou rukoväťou nenahrádzala Henriete zrak.

     „Aj keby som nemyslela vôbec na nič, narazila by som do tej stoličky. Zabudla si? Som slepá!“ zvolala Elena sarkasticky.

     „Brzdi! Napokon ma ešte obviníš, že som ti ju postrčila náročky. Chcela som ísť von,“ bránila sa Henrieta. Elena počula, ako si sadá na stoličku, ktorú medzičasom postavila na nohy. Slepej sestra však zabudla ponúknuť pomocnú ruku. „Vieš, že sa nedokážem zohnúť. Musela som si sadnúť, aby som si vôbec zapla sandále. To tá moja chrbtica. Pozri, nechcem sa opäť vracať k tej havárii...“ zaútočila neľútostne. V skutočnosti sa k nej rada, a najmä často vracala. Vychutnávala si, keď mohla sestru dusiť pocitom viny.

2. ukážka

Na jednej ruke by spočítal rodiny, ktoré jeho otcovi nepožičali – buď zhodnotili, že Pavol Klas nie je z tých, ktorí dlhy splácajú, alebo si jednoducho nemali z čoho odobrať a dať susedovi. Daniel sa zaprisahal, že hneď zajtra začne splácať otcove záväzky.

     „Dano! Dano! Ty hovädo! Čo robíš doma?“

     Radovan Hubert, obrovský chlap tak do výšky ako do šírky, zastal pod Danielovým oknom.

    A je to! Ak Radovan zistil, že je späť, do hodiny toho bude celá dedina a večer bude pred dverami jeho domu dlhý rad veriteľov. Ach, otec! Daniel si v duchu znovu poťažkal na dedičstvo, ktoré mu  otec zanechal.

      „Kedy si prišiel?“ Radovan sa oprel o plot, ktorý sa unavený vekom a opotrebovaním uhol pod jeho váhou. Nečakal na odpoveď, Daniel ani nemal v úmysle odpovedať mu. Ako poznal tohto obrovského chlapa, ešte chvíľu bude spracúvať fakt, že ho zbadal v okne. Radovan si zvučne tľapol do stehien a zarehotal sa. „Ja to seriem! Tak toto mi nikto neuverí.“

     Daniel mu dožičil ešte niekoľko minút – nech chlapec chytí dych, keď ho už tak šokoval.

     „Poď dnu!“ zakričal, lebo hrozilo, že Radovan začne priamo na ulici predvádzať nejaký šialený oslavný tanec.

     „Tak ja o tom neviem! Mne nikto nič nepovie! Doriti!“

     „Rado, neziap tam. Poď dnu!“ zopakoval a hneď nato zmizol v dome.

     Natiahol si tričko a rifle a zišiel dolu. Z nedofajčenej cigarety odpadával popol rovno na dlážku. Nestihol dôjsť ku dverám, keď sa rozleteli. Radovan sa ledva do nich zmestil, musel sa otočiť a vojsť bokom, inak by cez zárubňu neprešiel. Daniela neprekvapilo, že jeho kamarát je o ďalších desať kíl ťažší ako pred deviatimi rokmi. Radovan mal predurčené byť tučný, našťastie, predurčenú mal aj ľahostajnosť voči svojmu zovňajšku.

     „Ty kôň! Vitaj doma!“ Chňapol po Danielovej ruke a medvedím stiskom ju zovrel. Neodpustil si poriadne buchnutie do priateľovho ramena. Aj keď má Daniel vypracované nohy pevné ako z ocele a vydržal by aj nájazd býka, po tomto priateľskom údere sa veru zakolísal. „Ako dlho sa tu už zašívaš? To sa nevieš ozvať? Ohlásiť? Či si už taký namyslený... farmár z Kanady?“

    „Nedrístaj! Dáš si niečo?“ spýtal sa ho Daniel cestou do kuchyne, hoci netušil, či tam vôbec niečo nájde.

3. ukážka

     Rozložili sa na čistinke. Pustili sa do obschnutých kúskov pizze – hlad je však nanič kritik! Daniel sa natiahol na deke a podoprel sa na lakti. Pozoroval Elenu, ako si uchlipkáva zo studeného čaju.

     Bola nádherná. Tvár nastavila slnku, lúčmi pozlátilo jej plavé vlasy. Dýchala pokojne, hruď sa jej dvíhala a klesala v opojnom ničnerobení. Nevidel jej do očí, pohľadom skúmal nepekné jazvy, ktoré jej hyzdili pravú stranu tváre. Malé, viditeľné jazvy pod okom a na spánku.

     Pohla sa. Po hlbokom povzdychu kývla hlavou, akoby odoháňala čierne myšlienky. Plastový pohár opatrne položila na deku, dostatočne ďaleko od seba. Dala si záležať, aby nevyliala nedopitý čaj. Potom opäť nastavila tvár žiariacej guli na oblohe. Mlčala. Nemala chuť rozprávať, aj Daniel uprednostnil posvätné ticho prírody pred rozhovorom.

     „Prečo si sa vrátil?“ Otázkou preťala ticho, ktoré medzi nimi zavládlo. „Ale pravdu,“ dodala po chvíli.

     Zaskočila ho. Teda ani ona nepočítala s možnosťou, že sa po niekoľkých rokoch vráti. Zarobil dosť. Splatí dlhy. Opraví dom. To bol... a je jeho zámer. Je možné, že nikto... vôbec nikto neberie jeho prísahu vážne? Trošku ho zamrzelo, že naňho nečakala. Veril, že keď sa vráti, všetko bude iné, jej vzťah k nemu bude iný. Nemusí sa mu hádzať okolo krku, ani bozkávať zem, po ktorej chodí. Dúfal však, že prejaví viac radosti, že prizná, ako jej chýbal. V srdci ukrýval zbožné želanie, aby mu tentoraz opätovala city. Och, ako rád by z jej úst počul, že po ničom netúžila tak veľmi, ako po tom, aby sa vrátil, aby naplnil jej prázdny život, spestril jednotvárne dni!  A ona sa mu, naopak, zdôverí s tým, že ju samu prekvapil jeho nečakaný návrat do Srnčieho Hája.

     „Prečo si sa vrátil práve teraz?“

     Nemal v úmysle klamať jej, ale radšej by sa vyhol odpovedi.

     „Zaplietol som sa s vydatou ženou. Chvíľu to klapalo, no potom som si uvedomil, že to nikam nevedie. Navyše, chýbala mi dedina, hora, potok, ľudia. Najmä posledný rok bol tento pocit veľmi silný,“ prezradil len niečo z dôvodov, ktoré ho dotlačili k odchodu z farmy.

     Zvažovala jeho priznanie, prevracala ho zo všetkých strán. Niečo jej v tom chýbalo. Nepresvedčil ju, že románik s nejakou Kanaďankou, hoci vydatou, by ho dohnal k úteku. Aj mu to povedala. „Muselo byť za tým niečo viac. Neverím, že si sa rozhodol po toľkých rokoch vrátiť kvôli žene. Je za tým tvoj otec, mám pravdu?“

     „Elena, mám povinnosti... voči dedinčanom... voči mame... Vieš, že som odchádzal iba pre to. V dedine som bol šťastný, keby som nemusel, neopustím ju, a už vôbec nie na tak dlho. Tu by som však nemal šancu zarobiť dostatok peňazí... ani v meste... vlastne v dnešných časoch nikde na Slovensku nenájdeš dobre platené miesto.“

     „Mám pocit, akoby si bol preč sto rokov. Stálo to za to?“

     „Stálo. Už sa neviem dočkať, kedy vyrovnám tie prekliate dlhy po otcovi. Sľúbil som to mame!“

4. ukážka

   „Bol tu. Počúvala si vôbec, čo som ti hovorila?“ Elena zvýšila hlas. Vstala. Neobsedela by viac ani sekundu. Henrietina ľahostajnosť a zámerne podceňovanie vážnosti problému ju znepokojovali. Potrebovala sa hýbať – hoci len krúžiť okolo kresla. „Dostal sa do domu. Nepočula som ho vojsť, vôbec som nevedela, že je tu.“

     Henrieta mlčala.

     „Opovážil sa vojsť, aj keď vedel, že nie si doma,“ upozornila na ďalšiu podstatnú vec. Verila, že dokáže sestre otvoriť oči... aj uši. Vari ju ani trochu nerozrušilo Reného správanie?

     Henrieta sa preriekla: „Potreboval ísť na záchod. Čo mal pustiť do gatí?“

     „Aha! Takže si s ním hovorila!“

     „Hovorila... čo hovorila! Musela som si vypočuť, ako si ho opäť ponížila, že si naň znovu poštvala Daniela.“ Henrieta zvrtla celú vec a Reného útok sa pokúšala ospravedlniť ujmou, ktorú vraj utrpel.

     „Čo to hovoríš?“

     To myslí vážne? Ona jej tu opisuje pokus o znásilnenie jej bývalým manželom a Henrieta ju chladne obviní z potupy, ktorú Renému uštedrila. Ako? Tým, že sa bránila? Že sa nepoddala a Daniel ju zachránil?

     „Je unavený... a ja takisto... z toho, ako mu večne hádžeš polená pod nohy. Nech urobí... či neurobí... čokoľvek, nikdy ti nevyhovie.“

     „Pokúsil sa ma znásilniť! Keby neprišiel Daniel, aj by sa mu to podarilo!“

     „Nie si z cukru, dievča. Neublížil by ti.“

     „Neverím vlastným ušiam. Ty ho obhajuješ!“

     „Neobhajujem. Len chcem povedať, že preháňaš,“ povedala Henrieta nevzrušene. Odpovedala pokojne, bezfarebne, tón jej hlasu bol ľahostajný, hoci hovorili o trestnom čine.

     „Pokúsil sa ma znásilniť!“ zopakovala Elena už asi po stý raz.

     „Nepreháňaj. Chcel sa s tebou iba pobaviť. Nedotiahol by to do konca. Nešlo mu o to.“

     Elena akoby dostala päsťou do žalúdka. Z posledných Henrietiných slov priam kypelo priznanie, že o všetkom vedela. Ako by inak mohla s takou istotou tvrdiť, že Renému o nijaké znásilnenie nešlo. Postavila sa za kreslo. Oprela sa oň. Hrozilo, že ju jej vlastné nohy zradia a zloží sa na zem.

     „Teda si o všetkom vedela. Nezatĺkaj, Henrieta. Všetko som pochopila,“ zabrzdila sestru, ktorá sa hlbokým nádychom určite pripravovala na ďalšiu spŕšku výhovoriek a klamstiev.

     „Nemôžem tomu uveriť,“ vzdychla Elena. Sadla si do kresla, aby sa po krátkej chvíli opäť zodvihla a začala sa prechádzať izbou.

     „No čo-čo? Sama si si koledovala.“ Tak to bol posledný klinec do rakvy Eleninej trpezlivosti.

     „Prosím?“ zvolala omráčene.

     „Stále sa pred ním pretŕčaš, obtieraš sa o neho, vrážaš doňho.“

     „Nerobím  to úmyselne!“ skríkla vynervovaná Elena. „Som slepá, dočerta!“