Dve tváre dvoch mužov

1.ukážka

     Zrazu som si uvedomila svoje ruky. Okolo zápästí som mala omotaný povraz. Zarezával sa mi do kože, keď som mykla rukami. Sykla som od bolesti. Zaplavil ma strach. Chcela som kričať, no bola som ako nemá. Úplne som stratila hlas.

     Ďalší záchvat kašľa ma priviedol k vedomiu. Pomaly som sa preberala. Ešte chvíľu som ležala so zatvorenými očami. Nevládala som pohnúť ťažkými viečkami. Keď som to skúsila znova, iba sa zachveli. Ostré slnečné svetlo mi to nedovolilo. Chvíľu mi trvalo, kým som vládala prijať ten nečakaný prechod z tmy do svetla. Najprv som otvorila oči iba na štrbinky, nech si zvyknú postupne na vnemy, ktoré o chvíľu odošlú do omámeného mozgu. Bola som malátna a slabá, ako pod vplyvom drog. A stále neskutočne smädná!

     Keď som už konečne dokázala udržať oči otvorené, rýchlo som nimi prebehla po miestnosti. Prebrala som sa v neznámom prostredí, izbu som nepoznala. Nevedela som, kde ma väznia. Nemohla som si to overiť, lebo aj pri tom najmenšom pohybe ma zápästia pálili.

     Zaklonila som hlavu, nakoľko mi to dovolili nepoddajný vankúš a stŕpnutá šija. Ruky som mala priviazané ku kovovej posteli – rovnakým povrazom, aký som videla v sne.

     Sen? Snívalo sa mi, alebo to boli iba výplody mojej omámenej mysle? Neškodné obrazy alebo halucinácie?

     Odtrhla som pohľad od jasnočervenej krvi, ktorá sa mi hadila predlaktím – tú bolesť som si teda nevymyslela, bola skutočná, zrejme som sa poranila pri pokuse oslobodiť sa. Nadvihla som hlavu, aby som si prezrela zvyšok tela. Niekto cezo mňa prehodil hrubú deku, preto som nič nevidela. Pohla som nohami a prevalila som sa raz na jeden, potom na druhý bok. Zaujímalo ma, či mám aj iné poranenia. Okrem rúk, do ktorých mi zo zápästí vystreľovala bodavá bolesť, nič iné ma nebolelo. Uľavilo sa mi.

     Ak môjmu únoscovi nešlo o moje telo, o čo teda?

     Ako prvé mi na um prišli moje dcéry. Preto som ich videla v sne? Vari im chce niekto ublížiť? Odpratal ma z cesty, aby sa dostal k nim?

     Kto?

     Nech som sa akokoľvek usilovala, nenašla som jediného človeka, ktorý by chcel ublížiť mojim dievčatám. Na malý moment  som si pomyslela na bývalého partnera, ale vzápätí som to obvinenie zavrhla. Braňo by na dievčatá ruku nevztiahol, Kristínka je predsa jeho dcéra!

     Ale čo ak predsa?

     Spomenula som si na náš posledný rozhovor. Prosil ma, žiadal ďalšiu šancu, poslednú... Pohádali sme sa. Obvinil ma, že milenca kladiem pred dievčatá. Kričal na mňa. Vyhrážal sa, že mi ich zoberie. Vyzeral naozaj hrozivo. Šiel z neho strach. A ja, hlupaňa, som takmer podľahla vášnivým citom, ktoré sa vo mne prebúdzali. Dlho som proti nim bojovala, ale boli silnejšie.

     Ešte tu bol ten druhý muž.

     Vie vôbec Róbert, že som zmizla? A keď áno, určite už zburcoval políciu a pritom rozbehol aj sám pátraciu akciu.

     Istota, že urobí všetko, aby ma čím skôr našiel, skrotila moje búšiace srdce a zabrzdila narastajúcu paniku. Róbert ma nájde! Róbert mi pomôže!

     Vysilená rozmýšľaním som znovu upadala do spánku, keď som zachytila pohyb pri dverách. Spánok ma okamžite prešiel. Otvorila som oči dokorán a sledovala postavu, ktorá sa zakrádala k mojej

posteli.

     „Ty,“ vydýchla som. Nebola to otázka. Keď som ho tu teraz uvidela – tu v cudzej izbe, uväznená na posteli s rukami nad hlavou –, všetko mi začalo dávať zmysel. Preboha, ako som sa len mýlila!

     „Doniesol som ti jedlo,“ oznámil. Vyhýbal sa môjmu pohľadu. Podnos s pohárom vody a miskou, z ktorej sa parilo, položil na stolík vedľa postele.

     „Prečo?“ vyjachtala som, bojujúc so slzami.

     Neodpovedal. Vzal misku a sadol si ku mne na posteľ. Nakŕmi ma, len aby mi nemusel uvoľniť ruky. Lyžicou nabral polievku.

     Odvrátila som hlavu. Hoci mi prázdnym žalúdkom prebehol kŕč, rozhodla som sa neprijať od neho nič. Keď bol schopný uniesť ma a zviazať, ľahko mi mohol do jedla aj niečo primiešať. Drogy! Bola som si istá, že ma zdrogoval už predtým.

     „Mala by si niečo zjesť,“ dohováral mi. V hlase mu znel nefalšovaný záujem, ako keby mu skutočne šlo o moje dobro.

     Jedlo som tvrdohlavo odmietala.

     „Diana, musíš nabrať silu,“ nútil na. „Polievka je šošovicová. Tú máš predsa rada.“

     Nezlomil ma.

     Ešte chvíľu sa usiloval. Potom si vzdychol, ako ošetrovateľ nad nespolupracujúcim pacientom, a odložil misku späť na podnos.

     „Aspoň trochu vody,“ núkal ma.

     Voda?!
     Bola som odhodlaná odmietať všetko, čo mi ponúkne, ibaže moje vysušené hrdlo sa dožadovalo vody. Mimovoľne som mľaskla jazykom, pozbierajúc zvyšky slín, aby som si ovlažila popraskané pery. Dlho som váhala, smäd však bol silnejší. Prikývla som. Pozorovala som, ako dvíha pohár. Chystal sa mi ho priložiť k ústam, aby som sa napila, keď sa nám znovu stretli pohľady.

     Zrazu zo mňa vyletela spontánna otázka: „Čo si urobil dievčatám?“ Vnútrom mi prebehol kŕč strachu. Desila som sa jeho odpovede, no ešte horšie by bolo nevedieť.

     „Ty si myslíš, že by som im vedel ublížiť?“ spýtal sa šokovaný smerom, ktorým sa uberala moja myseľ. „Mám ich rád,“ dodal.

2. ukážka

Neostala som na noc. Bolo desať, keď som sa vrátila domov. Dom bol tmavý, akoby spal, iba belostné blikanie v predných oknách prezrádzalo, že Braňo bdie.

     Sedel pred televízorom a sledoval akýsi film. Vzdychla som si. Čakal teda na mňa. Aké by to bolo dokonalé, keby sa teraz bez rečí zodvihol a odišiel. Nemám náladu na výsluch či dohováranie. Ani na priateľský rozhovor. Túžim po sprche a posteli.

     Braňo otočil hlavu a ponad plece sa pozrel na mňa. Nevstal. Nevypol televízor. Nechystal sa na odchod, iba sa pozeral.

     „Dopozerám to. Za chvíľu sa to skončí,“ oznámil.

     Rozhodila som rukami. Teraz sa s ním hádať nebudem. Zvrtla som sa. Pôjdem do kúpeľne a poriadne sa vydrhnem.

     Zastavil ma. Zrazu som ho mala za chrbtom.

     „Stalo sa niečo?“ spýtal sa ustarostene.

     Pohla som sa. Nechcem sa s ním rozprávať. Čo to nevie pochopiť?! kričalo moje vnútro.

     „Diana,“ oslovil ma a jeho ťažká ruka mi dopadla na plece. Povolili mi kolená. Mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách.

     Vyľakal sa. „Si v poriadku? No tak, čo sa stalo?“ naliehal. „Ublížil ti?“

     „Som len unavená,“ vytisla som zo seba. „Idem si ľahnúť.“

     „Diana, ak ti ublížil...“ jeho hnev sa stupňoval.

     Schladila som ho pohľadom.

     „Dobrú noc,“ odvetila som chladne a bez ďalších slov som sa ponorila do tmy.

     Neviem, kedy Braňo odišiel. Keď som konečne vyliezla zo sprchy, v obývačke stále blikotal televízor. Prešla som do svojej izby a zvalila sa na posteľ. Ani dievčatá som neskontrolovala. V hlave mi hučalo, v hrudi mi dunelo srdce a plač som mala na krajíčku. Chcela som spať. Túžila som upadnúť do tmy a aspoň na chvíľu prestať rozmýšľať.

3.ukážka

Prepočul moju poznámku. „Vážim si, čo pre mňa robíš. Takúto si ťa pamätám. Vôbec si sa nezmenila. Vždy pripravená pomôcť druhým.“ Posunul sa bližšie ku mne. Dotýkali sme sa stehnami. Nevládala som sa mu pozerať do očí, a tak som pohľadom skončila na páse čiernych spodkov. Obliala ma horúčava. Zažmurkala som a zvolila si to menšie zlo. Radšej mu budem hľadieť do očí, ako mu zízať tam dolu. Bože, hádam si to nevšimol!

     Všimol. Pravdaže si všimol. Uškrnul sa. Preťatá pera zdeformovala ten úškrn, vyzdvihla pýchu a namyslenosť. Vytrhla som si ruku a postavila sa.

     Keď sa mi myseľ vyčistila, vrátili sa otázky, na ktoré mi Braňo včera nevládal odpovedať.

     „Chcem vedieť, čo sa včera stalo,“ povedala som prísne. „Kde ťa takto doriadili? A kto?“

     Zrazu mal naponáhlo. Natiahol si nohavice, aj tričko si pretiahol cez hlavu. Trápil sa s rukávmi. Podliatina v oblasti kľúčnej kosti mu sťažovala pohyb. Zatínal zuby, keď zápasil s látkou.

     Bolo mi jasné, že sa vyhýba odpovedi. Tak ako včera, aj dnes zaryto mlčal.

     „Pobil si sa, však?“ nedala som sa zastrašiť, keď na mňa škaredo pozrel. „Prečo to bolo tentoraz? Opäť ti niekto vynadal do basistov? Alebo, nebodaj, vytiahol tú vec s tvojou nevinou,“ prstami som naznačila úvodzovky, „a uťahoval si z teba? Ako to napokon skončilo? Čo tvoj protivník? Prežil? Alebo si ho za...“

     Preboha, čo to rozprávam?! Už to preháňam, veď mi iba ďakuje mi za pomoc a ošetrenie. No na druhej strane si podľa neho nezaslúžim ani toľko úcty, aby mi povedal, ako prišiel k tým zraneniam? Uprostred noci sa objaví na prahu dverí celý krvavý a dotlčený – a vôbec mi nič nepovie?!

     „Nedovolím ti, aby si ma do niečoho namočil,“ zaprisahala som sa. „Ak mi ihneď nepovieš celú pravdu, volám políciu.“

     „Neverím, že by si to urobila,“ poznal ma dobre.

     To som nemohla dopustiť. Nesmie si myslieť, že som slabá a neschopná. Prebehla som do spálne a vrátila sa s mobilom v ruke. Držala som ho oboma rukami s prstom pripraveným vyťukať číslo polície.

     „Neskúšaj ma!“ varovala som ho, „nebudem tvojím komplicom. Ak si niečo vyparatil... niekomu ublížil...“ Fantázia mi pracovala naplno. „Musíš mi všetko povedať, inak volám políciu!“

     „Nebude sa ti to dobre počúvať,“ upozornil ma.

     „To nech ťa netrápi.“ Nebolo mi všetko jedno. Možno sa o niekoľko sekúnd dozviem meno ďalšej Braňovej obete. Naozaj to chcem vedieť? Striaslo ma od hrôzy.

     Neostal mi priestor na ústup, Braňo sa konečne rozhovoril: „Pobil som sa s kolegom.“

     „So skladníkom?“

     „Predsa vieš, že som mal poobednú. Na konci zmeny do mňa jeden skočil... celú šichtu do mňa rýpal. Provokoval ma. Hecoval. Kontroloval som sa, kým...“

     „Kým čo? Jednoducho si si nedal ujsť príležitosť jednu mu vraziť,“ obvinila som ho.

     „Hovoril o tebe. Hnusne.“

     Toto som nečakala. Civela som naňho. Pátrala som po príznakoch klamstva. Určite si vymýšľa. Prečo by nejakí skladníci, úplne cudzí ľudia, navyše v podniku na druhom konci mesta, mali brať do úst moje meno? Nepoznajú ma. Nič o mne nevedia. Neverila som mu.

     „Chcel ma iba vyprovokovať. Podarilo sa mu to,“ zahľadel sa mi do očí. „Kto uráža teba, Diana, uráža mňa. Musel som to urobiť. Jednoducho ma nasral! Keď sa začal vysmievať našim dievčatám, vrazil som mu.“

     „Ach, Bože,“ vzdychla som si a sadla vedľa neho.

     „Som idiot. Viem to. Nevadí mi, keď urážajú mňa, alebo sa mi vysmievajú. Som na to zvyknutý. Nik však nebude urážať moju rodinu!“

     „Nie sme tvoja...“ zahryzla som si do jazyka. Teraz nie je čas na malichernosti. „Čo je s tým chlapom?“ spýtala som sa.

     „Nezabil som ho, ak sa pýtaš na to,“ odsekol podráždene. „Vlastne... dopadol lepšie ako ja.“

     Klame, alebo hovorí pravdu? Braňo má tvrdý úder. Ako sám priznal, kolega ho poriadne rozčúlil.

     „Myslíš, že ťa neudá?“

     „Neudá. Tiež mal kedysi dajaké problémy so zákonom.“

     „Ako chceš ísť dnes do práce v takomto stave?“ Hnev zo mňa opadal. Nepáčilo sa mi, že sa pobil. Dostal ma tým, ako bránil moje meno. Postavil sa za dievčatá. V takom prípade nikto nemôže od neho žiadať, aby chlebom udrel toho, kto ho zasiahol kameňom.

     Napravil si tričko. Postavil sa a zapol si zips na nohaviciach. Udržal sa na nohách, teda to už s ním nie je také zlé.

     „Doobeda budem fit.“

     „To chceš ísť takto do práce?“ vyskočila som.

     „Nemám na výber,“ odvetil.

     „Si si istý?“

     „Diana,“ z jeho úst znelo moje meno akosi povedome, pošteklilo ma na líci a ľahučko mi vkĺzlo do uší. Zdvihol ruku a potom mu zas klesla ku telu. Bodavá bolesť v pleci ho vrátila do reality. Obliekol si bundu. Prehľadával vrecká, až natrafil na kľúč od domu Olšovcov. Zovrel ho v dlani. Ešte raz na mňa pozrel a odišiel. Pohyboval sa ticho. Dvere sa za ním potichu zavreli.