Až na dno

1. ukážka

     Dana sa pohla Ivetiným smerom. Jej chôdza sa pokojne mohla označiť za gúľanie. Malé nožičky nebolo ani vidieť pod velikánskym bruchom, ktoré zápasilo s bielym plášťom v maximálne možnej veľkosti.

     „Už ste tu zas? Čistá a voňavá ako vždy!“ Na vyjadrenie neskutočného odporu zmraštila nos.

     „Nechajte si to! Je tu Juraj? Pán Holubin? Váš šéf?“ Iveta gradovala oslovenie Juraja. Možno si tá drzá biela mátoha uvedomí, kde je jej miesto. Chcela vojsť hlbšie do kuchyne a zavrieť za sebou dvere, cez ktoré sa jej na chrbát tlačil chlad z chodby.

     „Nechoďte mi tu! Dezinfekcia je drahá!“ oborila sa na ňu Dana. Ruky si prirazila v bok a celým svojím monumentálnym telom zatarasila Ivetu.

     „Zavolajte mi pána Holubina!“

     „Nie, nezavolám. Pre vás je škoda aj tých zvyškov z obeda,“ kuchárka prejavila svoju skutočnú mienku o hladných a zúfalých bezdomovcov, bez hanby, nadradene. A pritom táto tučná ženská, večne smrdiaca od výparov z kuchyne, vysokoškolsky vzdelanej Ivete nesiaha so svojim nadstavbovým štúdiom ani po päty.

     „Ďakujem, nemám chuť. Tie zvyšky nechám vám. Vyzeráte byť hladná,“ zaútočila Iveta, okato si prezerajúc Danine mäsité brucho.

     „Vypadnite!“ Dana zvýšila hlas. Prehlušila tak hučiace stroje, rozprávajúcich sa kuchárov aj vravu z reštaurácie.

     „Dajte sa vypchať! Nájdem si ho sama.“ Iveta sa cítila nepríjemne, keď sa oči prítomných nalepili na ňu. Nepomohol ani priateľský úsmev Agnesy, staršej kuchárky, ktorá s ňou zakaždým zaobchádzala ako matka s dcérou. Bola odhodlaná pretlačiť sa okolo Dany a pohľadať Juraja.

     „Do mojej kuchyne nevkročíte! Ani dnes, ani nikdy!“ rozhodne vyhlásila šéfkuchárka, pričom jej hlas preskočil do škrekotu trhajúceho uši.

     „Uhnite, lebo za seba neručím!“ vyhrážala sa Iveta. Podarilo sa jej akurát rozosmiať samozvanú „kráľovnú kuchyne“.

     „A čo? Nebodaj mi jednu vrazíte?“

     „Nie. Orihám vás.“

     „Čo to má znamenať?“ s autoritatívnym hlasom vkĺzla do kuchyne štíhla postava Juraja Holubina. Vpálil dnu cez lietajúce dvere, oddeľujúce stravovaciu časť reštaurácie od tej, určenej na prípravu jedla. Stačil mu jediný pohľad na dve bojovne naladené ženy, aby pochopil, čo je vo veci. „Ach, Iveta,“ vzdychol sťažka.

     Neušlo jej, že ani on nie je nadšený z jej návštevy. Ale nemienila sa vzdať. Určite nie pre hentú rozkysnutú knedľu! Nerobí predsa nič zlé, a nič nechce zadarmo.

     „Danka, nemáte čo robiť? Máme plnú reštauráciu. Tak mi tu nepostávajte.“ Bez kriku donútil šéfkuchárku, aby sa vrátila k svojim povinnostiam.

     „Ale, pán Holubin, na vašom mieste by som...“

     „Byť vami, starám sa o to svoje. Choďte!“ zarazil jej odvážne námietky. „A ty poď so mnou,“ povedal Ivete a vyviedol ju späť na chodbu.

     „Nemôžeš sem chodiť zakaždým, keď prešvihneš charitu. Tiahne z teba víno. Vieš, akú máme dohodu,“ káral ju cestou do jeho kancelárie.

     „Aké víno?“ Iveta sa nervózne zasmiala.

     „Nehraj to na mňa. Smrdíš ako výlevka.“ Otočil sa k nej a prepichol ju pohľadom, ktorý zmietol akékoľvek výhovorky.

     Viac nezatĺkala. Nemalo by to zmysel. Juraj ju vždy odhadol správne.

     „Bola mi zima,“ povedala len.

     „Áno? A v lete sa vyhovoríš na čo? Na depresie, ako minulý rok? Iveta, mala by si so sebou niečo robiť,“ zopakoval radu, ktorou ju vítal i vyprevádzal vždy, keď navštívila jeho podnik.

     Ľahšie sa povie, ako urobí. Prečo jej nedá konkrétne riešenie? Prečo jej stále pripomína, že skončí zle, ak bude takto pokračovať? To Iveta vie. Nemá však potuchy, ako sa z toho dostať. Je príliš dlho na dne a vyštverať sa opäť na svetlo nie je také jednoduché. O to je to ťažšie, že ani netuší, ako a kde by mala začať.

     „Máš pre mňa robotu?“

     Juraj neodpovedal. Z vrecka čiernych nohavíc vylovil zväzok kľúčov. Jedným z nich odomkol dvere kancelárie a vošiel dnu. Iveta vošla poslušne za ním.

2. ukážka

Do lekárne vpadli dvaja uniformovaní policajti. Iveta spoznala policajtov, ktorí začali, podľa predpisov, obhliadať miestnosť. Mladšieho poznala z videnia, starší jej bol dôverne známy. Poznala aj jeho manželku, aj telesne postihnutého syna. Tibor Orlický. Norbertov kolega a kamarát. Zopár ráz sa stretli na firemných akciách, u Nora na pracovisku, niekoľko ráz si vrátili návštevy v súkromí. Občas si chlapi vyšli spolu na pivo. Bola rada, že ju necitlivými otázkami nezavalil neznámy, príliš aktívny policajt, ktorý práve nazeral ponad pult, aby sa potom s bojovým výrazom v tvári rozbehol do zadnej miestnosti.

     „Iveta, čo sa stalo? Si v poriadku?“ Tibor po zbežnej kontrole usúdil, že nech už mal tú spúšť v lekárni spôsobiť ktokoľvek, je dávno preč.

     Stál pri nej. Upokojujúco jej zvieral rameno. Nenásilne sa dožadoval jej pozornosti, rozhodnutý zistiť viac.

     Monotónne odpovedala na jeho otázky. Stručne, bez zložitých súvetí opísala, čo sa poslednú polhodinu dialo.

     Polhodina? Neveriacky hľadela na nástenné hodiny, keď sumarizovala dianie od Romaninho odchodu. Celé to trvalo polhodinu, tridsať minút. Aká dokáže byť večnosť krátka! Iveta by odprisahala, že šlo o hodiny, roky, storočia.

     „Nič ti neurobil? Nepotrebuješ ošetrenie? Čo tá modrina na líci?“

     „To nič nie je. Vyprovokovala som ho a on ma udrel.“

     „Inač si v poriadku? Iným spôsobom sa ťa nedotkol?“

     Až keď zbadala jeho pohľad zapichnutý na jej prstoch kŕčovito zakvačených o látku plášťa, pochopila jeho otázku.

     „Nedotkol sa ma.“ Viac nekomentovala. Nebude zachádzať do podrobností, ktoré aj tak k dolapeniu toho muža nepomôžu.

     „Dokážeš ho opísať? Povedz mi o ňom všetko, na čo si spomenieš,“ nabádal ju Tibor. Starostlivo ju usadil na stoličku. Podal jej pohár vody, potom si čupol k nej, aby zjemnil formálny postup vyšetrovania.

     Napila sa vody. Vlastne si z nej len odchlipla. Stále jej bolo na zvracanie, pri spomienke na toho mladíka sa jej opakovane dvíhal žalúdok.

     „Čierna kožená bunda... taká motorkárska s vydratými lakťami, čierne rifle s cvokmi na stehnách, reťaze, biele či skôr sivé tenisky, okuliare... slnečné, mastné vlasy, divé zelenohnedé oči...,“ spustila bez prestávky na nádych. Úporne rozmýšľala, aby nezabudla na nič. Vedela, že na muža v bunde do smrti nezabudne. Bude ho mať stále pred očami – tak ako ho videla teraz.

3. ukážka

„Na nás!“ skríkol Tibor. Ruku s fľašou piva vystrčil smerom k Norbertovi. Fľašky sa minuli. Namiesto oslavného ťuknutia sklom vrazili muži do seba ramenami. Keď vypili pivo do poslednej kvapky, Norbert vybral z chladničky ďalšie. Sadli sa na stoličky k stolu, ďakujúc Bohu za úľavu nestabilným nohám.

     „Ja... asi vás nechám,“ ozvala sa Iveta, keď celé to divadielko mlčky sledovala. Usúdila, že jej prítomnosť v kuchyni viac nie je potrebná a najlepšie urobí, keď si pôjde ľahnúť. Netúži hľadieť na dvoch mužov opíjajúcich sa pivom.

     „Netešíš sa s nami? Prejav aspoň trochu nadšenia,“ reagoval Norbert na jej poznámku. Načiahol sa za ňou, div že nespadol zo stoličky, pritiahol si ju k sebe. Nasilu si ju posadil na kolená. Iveta sa tak ocitla v pevnom zovretí, ktoré jej však vôbec nebolo príjemné.

     „Pusti ma!“ dožadovala sa. Pokúšala sa vyslobodiť, ale márne. Držal ju pevne za predlaktia. Pozeral na ňu s čudným výrazom na tvári.

     „Osláv so svojím mužíčkom jeho úspech. Nie si naňho hrdá?“ prihováral sa jej spôsobom, akoby hovoril o tretej osobe.

     „Nechaj ma! Si opitý!“ vykríkla. Až potom si uvedomila možný dosah svojich slov.

     „Tak opitý! Ha, opitý! Počul si, Tibor? Vraj som opitý!“ rehotal sa.

     „No, trošku veru si,“ povedal Tibor opatrne. Prestalo sa mu pozdávať pozadie priateľovho vtipkovania.

     „To mi hovorí tá pravá. Ochľasta! Ako sa opovažuješ naznačovať, že som opitý. Chceš povedať, že som ako ty?“ rozohnil sa Norbert. Vypité pivo podnecovalo jeho hnev, ktorý musel v sebe dusiť deň čo deň od jej návratu. Teraz sa dral na povrch, poháňaný opojením z večera.

     „Norbert, prestaň. Pusti ma!“ žobronila. Jeho zovretie ju bolelo – a boleli ju aj jeho kruté slová. Musí predsa vedieť, že to tak nemyslela.

     „Ále... som ti vari nepríjemný? Ja tebe?“

     „Norbert,“ skríkla, keď sa jej jeho prsty bolestne zaryli do predlaktí.

     „Mám ťa pustiť? Áno?“ overoval si. Nato ju kruto zhodil z kolien a odsotil od seba. Iveta spadla na zem, dosť bolestivo si pritom narazila zápästie.

     „Norbert! Tak už dosť!“ zasiahol Tibor. Škoda len, že čakal až doteraz.

     Iveta sa zodvihla zo zeme. Cítila poníženie a bolesť. Nevedela si vysvetliť Norbertovo správanie. Vari to po celý čas v ňom driemalo? Sklamane sa na neho pozrela a bez ďalšieho slova odišla z kuchyne. Bolo jej jedno, či sa tí dvaja budú ožierať do rána alebo nie. Jediné, po čom teraz túžila, bol silný prúd vody v sprche, ktorý z nej mal zmyť slzy ľútosti.

4. ukážka

     „Viktória, poď sem, porozprávame sa,“ zavolal Norbert za dcérou, ktorá sa nakláňala ponad zábradlie schodiska. Sledovala matku, ako schádza na prízemie a mizne za dverami obývačky.

     „Čo to má znamenať? Prečo je tu?“ pýtala sa zjavne zaskočená matkinou prítomnosťou. Vracala sa do svojej izby, rukou ukazujúc na schodisko.

     Zavrel dvere. Horlivo premýšľal, čo deťom povedať, koľko im povedať a najmä ako to urobiť. Zmýlil sa vo svojej istote, že po jeho varovaní sa Iveta stiahne a odpráši späť tam, odkiaľ ju vietor privial. Stále nemohol uveriť, že je v dome. Odvážila sa prísť – len tak bez upozornenia, bez toho, že by na jej príchod pripravil deti.

     Leo sedel na posteli, Viktória stála pred otcom. Z jej postoja kričali otázniky. Netrpezlivo ťapkala bosou nohou o dlážku. Prišlo mu jej ľúto. V tvári mala maximálne nepochopenie, strach.

     „Ocino, kto je tá teta? Ona tu bude s nami akože bývať?“ Leo pripomenul svoju výnimočnosť medzi prítomnými. Stále nevedel, kto to je, nerozpamätal sa, jej tvár sa mu nespojila s tvárou, ktorú vídaval na fotkách.

     „Mama. Leo, to je mama,“ Viktória predbehla otca v odpovedi.

     „Koho mama?“ Leo sa dožadoval spresnenia. V jeho detskom mozočku nedošlo k rozuzleniu šifrovanej odpovede. Mama. Koho mama? To je to isté, ako by mu povedali, že ide o tetu. To predsa vidí!

     „Naša, ty somár! Tvoja a moja mama. Rozmýšľaj!“ vykríkla podráždene.

     „Viktória!“ napomenul ju Norbert.

     „Moja mama? Moja mama je preč, odišla. Oco, ty si to povedal!“

     Norbert podišiel k synovi, sadol si na posteľ, otočil Lea tvárou k sebe. „Áno, povedal som to. Tvoja mama bola naozaj preč, veľmi dlho, ale dnes sa vrátila.“

     „Vrátila? Mama? Je to naozaj moja mama?“ Stále tomu nerozumel a to ho hnevalo najviac.

     „Je to tvoja mama...,“ mrkol na dcéru a doplnil: „Tvoja a Vikina.“

     „Ako to, že je tu? U nás doma? Veď si vravel, že je preč.“

     „Bože! Čo nechápeš? Tá ženská dole je naša matka! M-A-T-K-A! Rozumieš konečne?“

     „Viktória, prosím ťa!“ Norbert správne uhádol, že Viktória stráca trpezlivosť. Sama by potrebovala čo-to vysvetliť, aj preto ju dráždili bratove detské otázky.

     „Tak nech rozmýšľa! Kým to pochopí, tá dole nás môže aj vykradnúť,“ tresla prvú vec, ktorá jej prišla na um. Potrebovala nejakým spôsobom očierniť ženu, ktorá sa vyhlasovala za jej matku. Bola pripravená povedať či urobiť čokoľvek, len aby zašliapala vidinu šťastnej rodiny, ktorá sa jej zákerne vkradla do srdca. Nechce to! Nedovolí to! Nestojí o ŇU!

     „Netrep, Viktória. Toto je jej dom rovnako ako náš.“

     „Ale to nemôže! Nemôže si len tak prísť! Po všetkých tých rokoch. Mal by si s tým niečo urobiť,“ zakončila múdro, akoby na otcovom čine stál celý svet.

     Má pravdu, mal by s tým niečo robiť. Len keby mu vedela povedať čo. Nemôže Ivetu len tak vyhodiť z domu. A sťahovať sa s deťmi tiež nemieni.