Keď slzy liečia

1. ukážka:

Pavla sa viac k oslave nevrátila. Skutočne ju nezaujímalo, kto vie spievať či tancovať, kto sa opil, nebola zvedavá ani na žartovné dary, ktorými sa kolegovia obdarúvali pri podobných príležitostiach.

     „Volala mama,“ ozvala sa po chvíli. Neušlo jej, ako sa Dalibor nervózne pomrvil, preto si ho obzrela skúmavým pohľadom. Koľko toho vypil? Opitý jej nepripadal. Vydýchla si. Ani sivé oči, ktoré mali vo svetle žiarivky odtieň nočnej oblohy, neprejavovali známky opitosti.

     Dalibor iba kývol bradou.

     „Darina nebola v škole,“ oznámila zúfalo.

     Mlčal. Rukou si pretrel tvár. Akoby chcel odohnať tieň, ktorý sa dobýjal do jeho mysle,  vznášajúcej sa na doznievajúcich tónoch harmoniky.

     Napokon sa podelil s obavami: „Vymeškala vyučovanie? Zase? Predsa už dva týždne sekala dobrotu. Bože, čo sa zase pokazilo?“

     Pavla by sa najradšej dotkla manželovej ruky, dala mu najavo podporu, ubezpečila ho, že v trápení nie je sám, že trpia spolu... a že sa vari raz všetko na dobre obráti! No neurobila nič. Rukou naďalej zvierala orosený pohár s minerálkou, z ktorej si doteraz neodpila. Druhou mimovoľne hladkala Darininu usmiatu tvár na fotografii. 

     Vzdychla: „Dalibor, poďme zajtra po Darinku. Som si istá, že doma...“

     Pavla nedopovedala, pretože Dalibor ju rázne prerušil: „Nie!“ Potom akoby si uvedomil ostrý tón, zjemnil hlas: „Dajme tomu čas. Neunáhlime sa.“

     „Vidíš, že to nikam nevedie,“ zaprotestovala Pavla.

     „To by som netvrdil... Pozri,“ Dalibor sa ponáhľal dokončiť myšlienku. Pavla sa totiž skleslo oprela o stoličku, sklopila oči a ruky jej porazenecky padli do lona. Načiahol sa ponad stôl, túžiac po dotyku. Chvíľu trvalo, kým vypočula nevyslovenú prosbu, napokon predsa len vložila ruku do jeho dlane.

     „Keď Darina bývala doma, chodila poza školu stále, je tak?“ spýtal sa, na odpoveď však nečakal.         „Pobyt u starých rodičov jej pomáha... Musíme tomu veriť! Dnes sa uliala z vyučovania prvý raz za posledných dvanásť dní. Mama ti nič nehlásila o krádežiach, ani fajčení. Darina sa prestala túlať v noci po meste... Alebo si mi niečo zatajila?“ zisťoval podozrievavo.

2. ukážka:

     „Počúvajte, musím nájsť svoju dcéru. Nemám čas na vaše hry. Dajte mi Milana!“ kričala Pavla. Došla jej trpezlivosť. So slušnosťou tiež ďaleko nezájde.

     „Dcéru? Zopakujte mi vaše meno,“ požiadal ju neznámy oveľa miernejšie.

     Ďalší zvrat, ktorý znásobil Pavline obavy. „Slovíková.“

     Ticho. Mobil sa na chvíľu odmlčal. Bodaj by čušal večne! To, čo si potom Pavla vypočula, jej zabodlo dýku do srdca a zrazilo ju z nôh.

     „Pani Slovíková, vaša dcéra... Ako sa volá?“

     „Darina,“ povedala Pavla sotva počuteľným hlasom.

     „Kde ste, pani? Ste doma?“ neznámy ju zasypával otázkami, no na tie jej neodpovedal. Pavla prisvedčila, potom znovu, keď si overoval jej adresu.

     „Ostaňte doma! Počujete? Nikam nechoďte! Hneď za vami niekoho pošlem.“

     „Ale...“ Pavla bola zmätená a povedome cítila, že sa priblížila k riešeniu hádanky.

     „S kým vlastne hovorím?“ Bála sa opýtať, no musela si potvrdiť svoj odhad. Pozerala na manžela – jeho tvár sa menila podľa vypočutých otázok a odpovedí. Práve teraz mal Dalibor na tvári meravý výraz, vrásky vyhladené, oči doširoka otvorené. Zbledol, keď videl, ako pobledla Pavla.

     „Prepáčte. Tu je polícia. Som poručík...“

     Pavla už nepočula meno policajta. Zviezla sa na zem a mobil jej vypadol z ruky.

3. ukážka:

     „Čo je s Ninkou?“

     „Nevidíš? Jej stav sa zhoršil. Teplota jej vyskočila nad štyridsať, neviem ju zraziť,“ plakala Pavla. Doteraz sa držala, nechcela plakať pred chlapcami. No teraz, keď je Dalibor pri nej, uvoľnila nakopené pocity. Aj ona sa bojí... veľmi sa bojí a hnevá na Dalibora.

     „Treba s ňou ísť na pohotovosť,“ navrhol Dalibor.

     „Á, ozval sa pán múdry!“ vyhŕkla Pavla a rozhodila rukami.

     „Počkaj,“ Dalibor vyskočil na nohy. „Nie je čas hádať sa. Ninka potrebuje lekára.“

     „Keby si dvíhal telefón, mohla byť už dávno v nemocnici,“ osopila sa naňho.

     „Čo?“ Dalibor ubral na hneve. „O čom to rozprávaš?“

     „Volali sme ti. Asi miliónkrát. Zobral si auto, nemohli sme nikam ísť.“

     Daliborovo srdce zovrela ľadová ruka. Kým sa on natískal do bytu a postele svojej milenky, jeho najmladšia dcéra prežívala muky. Jej stav sa od jeho odchodu prudko zhoršil. Dávno to mohli zaraziť, keby sedel doma pri rodine!

     „Ja... ja...“ habkal. „Nepočul som zvonenie.“ Keď to dopovedal, v mysli sa mu vynoril mobilný telefón pohodený na sedadle spolujazdca. Skontroloval si vrecká. Ani teraz ho nemal pri sebe.

     Pavla naňho pohŕdavo pozrela. Teraz nemá silu zaoberať sa tým, kde sa jej manžel zdržiaval posledné hodiny, a už vôbec nie, akou činnosťou odbúraval hnev nakopený pri hádke s ňou.

     „Prisahám, naozaj som mobil úmyselne neignoroval,“ dušoval sa Dalibor.