Zmätok v srdci, Až na dno, Budem tvojimi očami. Trstenčanke Eve Dedinskej vyšli v priebehu dvoch rokov už tri romány, nedávno poslala do vydavateľstva štvrtý. Na prosbu dcérky možno začne písať aj ďalšiu knižku, rozprávkovú.

TRSTENÁ. Mária z Tvrdošína má doma prvé dve knihy od Evy Dedinskej. Prvú dostala od manžela na Vianoce, druhú si kúpila sama.

„Sú veľmi dobré,“ hovorí. „Jednu som prečítala za dva dni. Príbehy sú pútavé, bola som zvedavá, ako budú pokračovať a ako skončia.“ V zbierke jej chýba posledný román, Budem tvojimi očami. Zatiaľ.

Spisovateľka sa uplynulú stredu stretla s čitateľmi v mestskom kultúrnom stredisku na Medvedzí. Porozprávala čo-to o láske k písaniu.

Koncom roku 2010 vám vyšla prvá kniha. Neubehli ani dva roky a už máte na pultoch ďalšie dve. Ako ste to stihli?

- Dá sa, aj keď je pravda, že trvá rok, kým napíšem jednu knihu. O to viac ma teší, keď si čitateľ knihu zoberie a sedí pri nej aj do rána, kým ju nedočíta. To je znak, že sa páči. Píšem najmä po večeroch. Mám veľmi ohľaduplného manžela. Keď vidí, že mám všetkého naokolo dosť, zoberie deti a pošle ma písať.

Ako vznikala prvá kniha?

- Už v práci som začala písať. Po pár mesiacoch ma lekárka vypísala na rizikové tehotenstvo. Manžel chodil na služobné cesty, sama doma som si k príbehu sadala častejšie a písala až do poslednej vety.

Dlho ste zvažovali, kým ste rukopis poslali do vydavateľstva?

- Áno, bolo to ťažké. Mala som zmiešané pocity. Predsa len idete na trh s vlastnou kožou, pod vlastným menom, nie pseudonymom. Prinútil ma manžel. Opakoval mi, že sa mi okrem odmietnutia nič horšie stať nemôže. Príbeh si však predtým prečítali moji dvaja kritici - ocino a kamarátka. Keď my povedali, že je to dobré, neváhala som. A oplatilo sa, aj keď trvalo pol roka, kým sa mi z vydavateľstva ozvali.

Až tak dlho? Ako ste prežívali toto obdobie?

- Bolo to stresujúce. Myslela som, že z toho nič nebude. Rozpísaná bola druhá kniha, chcela som prestať, keďže sa zdalo, že ani tá prvá nebola dobrá. Až mi jedného dňa predsa zavolali. To bolo radosti. V telefóne som manželovi výskala od šťastia. Takmer mi sanitku poslal, myslel si, že idem predčasne rodiť. A keď som knihu prvý raz videla, bolo to ešte krajšie. Je úžasné držať v rukách vlastné dielo a uvedomovať si, že všetky tie slová, osoby a príbeh sú moje. Akoby sa mi vtedy narodilo ďalšie bábätko. Bol to perfektný pocit.

Na besede v tvrdošínskom kultúrnom stredisku autorka čitateľkám podpísala svoje knihy.

Čo vás priviedlo k písaniu?

- Už na strednej škole som rada písala, dokonca prišlo na chvíľu aj obdobie poézie. Okrem toho veľmi rada a veľa čítam. Zdalo sa mi, že by som konečne mohla niečo napísať aj ja.

Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?

- Zo života. Vnímam okolie, počúvam ľudí, sledujem, čo sa deje. Potom sa mi to v hlave všetko akosi pospája a vznikne nový príbeh.

Kedy a kde najradšej píšete?

- Najradšej večer v posteli. A ako jedna z mála spisovateliek perom do zošita. Alebo keď syn na obed zaspí, už beriem pero a tvorím. Štvorčekový zošit mám stále po ruke.

Štvorčekový? Prečo?

- Aj manžel sa smeje, ale mne sa do neho píše veľmi dobre. Mám si kde robiť poznámky. Celý zošit je samá oprava, škrty, hviezdička. Keď to prepisujem do počítača, niekedy mám problém prečítať po sebe. Písanie do zošita je pre mňa oveľa pohodlnejšie. Aj keď sa niekedy rozčuľujem, že ruka nestíha myšlienky.

Máte dve malé deti. Dá sa to pri nich stíhať?

- Už vedia, že keď beriem pero a zošit, musia byť tichučko. Vníma to skôr dcéra, syn je ešte malý. Keď mi príde nová knižka, dcéra každému ukazuje, že to napísala jej mamina. Sú zlatí. Synovi sa už podarilo počmárať mi rukopis, takže som ho musela prepísať. Samozrejme, nepíšem stále, keď sú deti choré, venujem sa naplno im, z času na čas príde aj útlm.

Dokedy najdlhšie ste sedeli nad písaním?

- Aj do štvrtej rána, ale iba pri dokončovaní románu. Keď už viem záver, nedá sa mi odísť, musím ho dopísať.

Máte už na začiatku prehľad o deji knihy?

- Kdeže. Na začiatku mám len hlavné postavy a základný príbeh, dej a záver vopred premyslený nemám. Niekedy je koniec aj pre mňa prekvapením.

Viete sa v bežnom živote odosobniť od príbehu, ktorý práve píšete?

- Žijem ním stále. Pri jednej knihe som mala obdobie, kedy som dva týždne nemohla písať. Syn bol chorý, mali sme ťažšie obdobie. Ovládla ma nervozita. Raz som vybehla na manžela s tým, že Elena už dva týždne stojí na schodoch a nemôže sa odtiaľ pohnúť. Len na mňa nechápavo pozeral. Až potom mi došlo, čo som mu vlastne povedala. Musím písať, asi by mi preplo, keby moje myšlienky neskončili na papieri.

Vyšli vám tri knihy, každá má zaujímavý názov. Trvá dlho, kým ho vymyslíte?

- Poznám spisovateľky, ktoré začínajú písať knihu vymyslením názvu. Pre mňa je titul kameňom úrazu. Hoci mám príbeh dopísaný, niekedy mi trvá aj dva mesiace, kým vymyslím názov. Musí román vystihovať.

Každý váš román má silný príbeh. Kam na ne chodíte?

- Nemám rada presladené romániky, preto sa snažím nájsť námet zo života. Stačí mi počúvať ľudí, čítať, pozerať televíziu.

Čo sa vo vašom živote zmenilo po vydaní prvej knihy?

- Veľké zmeny necítim. Som šťastná, že majú moje príbehy formu knihy, že ich ľudia čítajú. Niekedy sa zarazím, keď ma niekto na ulici alebo v obchode osloví pani spisovateľka. Chvíľu mi trvá, kým si uvedomím, že hovoria so mnou. Na toto oslovenie som si ešte nezvykla. V prvom rade som matka a žena, ktorá rada píše a má šťastie, že jej knihy vychádzajú.

Čo pre vás znamená písanie?

- Oddych, relax, odreagovanie.